Včera som sa išla len tak prejsť do mesta. Konečne po dlhej dobe bolo príjemne teplo a slnečno, tak som si vychutnávala pomalú chôdzu a sledovala ľudí, ako si konečne užívajú pekné počasie. Kráčala som kúsok za mladým mužom, ktorý za ruku viedol asi štvorročné dievčatko. Na námestí bolo dosť ľudí a to malé dievčatko si to všimlo tiež a spýtalo sa – „Tati, kde idú všetci, tiež na zmrzlinu?“ a tatík odpovedal „Nie, idú do kostola. Bude omša.“ Dievčatko sa nevzdávalo a pýtalo sa ďalej. „A prečo tam idú“. Odpoveď bola rýchla a definitívna. “ Idú sa modliť, lebo sú hriešni a chcú, aby im to Boh odpustil.“ Po tomto dialógu sa dievčatko rozbehlo k výkladu s hračkami a ja som pokračovala ďalej. Napadlo ma, že mladý otec jednoducho neznáša kostoly, cirkev a všetko, čo s tým súvisí a demonštratívne som vošla do kostola, aby som možno samu seba presvedčila, že veci sa nemajú tak, ako som si pred chvíľou vypočula.
Bolo ešte dosť času do omše, takže nebol problém nájsť si miesto na sedenie. Usadila som sa, na chvíľu sa pohrúžila do vlastných myšlienok, a keď som sa po chvíli rozhliadla po kostole, uvidela som ju. Poznám ju ešte zo strednej školy, bola to taká puťka, ktorá chodila všade s rodičmi a závidela každému aj nos medzi očami. Vlastne sa s ňou ani nikto nekamarátil. No jedného dňa sa s puťky stala vypočítavá mrcha, ktorá sa rozhodla užívať si život. Na tom by ani nebolo nič zlé, keby si ten život nechcela užívať na úkor nešťastia iných ľudí a netvárila sa pritom ako Panna Maria. Maja so svojimi rodičmi sedela, ako najväčšia svätica kúsok predo mnou a mne prišlo zrazu zle a v ušiach mi znovu zazneli slová… Lebo sú hriešni….Maja a jej rodina sa prezentujú ako hlboko veriaci ľudia. Fakt. Maja uháňala ženatého chlapa, až kým ho nedostala do postele. Fakt. Toho muža dokopala k rozvodu. Fakt. Keď splnila misiu, začala si s ďalším. Fakt. Výsledok? Jedna rozbitá rodina, jedna nešťastná žena, jedno dieťa bez otca a jeden chlap, ktorý si ešte stále myslí, že obetoval rodinu kvôli láske na celý život. A aby som na nič nezabudla, tak ešte je tu druhý chlap, ktorý si namýšľa, že s tým pred ním už dávno skončila a naivní rodičia, ktorí si myslia, že ich dcéra je čistá a nevinná duša. Alebo aspoň tomu chcú veriť.
Bolo mi z nich zle a radšej som odvrátila pohľad. Po pravej strane sedela staršia pani, ktorá pred pár rokmi svoju matku strčila do domova pre seniorov, ako sa tomu teraz vznešene vraví a nechala ju tam zomrieť po tom, čo dostala všetko, čo stará pani mala, bez jedinej návštevy a kúska lásky. Zavrela som oči lebo som odrazu mala pocit, že kam sa pozriem, tam uvidím niekoho, kto si naozaj prišiel vymodliť odpustenie. Vlastne, keby to tak bolo, nebolo by to až také zlé. Ľudia si uvedomia, že nerobia dobre, prídu, pomodlia sa a vyspovedajú. Očistení a plní lásky a dobra odídu a sú lepší. Bohužiaľ, to je len rozprávka. Nevravím že všetci, ale tí, ktorých poznám sem prídu, ukážu sa akí sú zbožní, vyspovedajú sa, dostanú rozhrešenie, odídu a robia to, čo aj doteraz. Zlo. Stačilo. Kostol bol už plný, ľudia stáli aj vonku ale mňa to neodradilo. Postavila som sa a predrala som sa davom veriacich von. Pred kostolom som sa konečne nadýchla, nad hlavou mi rezonoval zvuk kostolných zvonov, ale ani on neprehlušil slová, ktoré mi hučali v hlave. Lebo sú hriešni…. A nechcú s tým nič urobiť – dodala som v duchu – len si sem prišli pre ospravedlnenku.